Žena svetla

Čnosť nádeje blahoslavenej Alfonzy Márie

„Nebo nie je prázdne!“ (tak píše Benedikt XVI. vo svojej encyklike o nádeji Spe salvi, 5).
Sú v ňom ľudia, ktorí mali nádej v Ježišovi Kristovi.

Život kresťana má byť naplnený nádejou. Kresťania „majú budúcnosť: nie že by vedeli
do podrobností, čo ich očakáva, no celkovo vedia, že ich život sa nekončí v prázdnote.
Len vtedy, ak pozeráme na budúcnosť ako na niečo pozitívne, tak sa pre nás stáva
znesiteľný aj život v prítomnosti. Kto má nádej, žije inak, dokáže žiť inak, lebo mu bol
darovaný nový život a vie, že všetko, čo ho stretne, má zmysel (porov. Spe salvi, 2).
„Skutočný kresťan nikdy nie je smutný, aj keď musí čeliť najrozličnejším skúškam“
(Benedikt XVI.: Posolstvo k 24. SDM).

Čo je predmetom našej nádeje? V definícii Katechizmu katolíckej cirkvi (KKC) o nádeji
sú slová: „Nádej je čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote
ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení
a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého“ (KKC 1817).
„Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka“
(KKC 1818).

Túžbu po šťastí, a to nie po takom aké ponúka svet ale opravdivom šťastí človeka,
môžeme vidieť u bl. Alfonzy Márie už od rannej mladosti. Iba v Boha vkladá úplne
a bez výhrad svoju nádej. Svoj postoj dôvery plnej nádeje vyjadruje zvyčajne v modlitbách.
Už malá Alžbeta s dôverou prosí o milosť vyhnúť sa všetkému čo Boha uráža
alebo je hriechom: „Môj Ježiš, všakže nedovolíš, aby som ťa ťažko urazila?“
Neustále vyjadruje želanie stať sa svätou: „Ježišu, však mi pomôžeš stať sa svätou?“
Z jej autobiografie poznáme mnoho takých vyjadrení, mimoriadne počas období,
keď bola Alžbeta chorá: „Ježišu, chcem zostať predovšetkým verná tvojej milosti.
Si mojou oporou, v teba skladám svoju dôveru.“ Môžeme si tu všimnúť istotu, s ktorou
sa Alžbeta obracia na Ježiša. Táto dôverná istota je charakteristickým znakom modlitieb
Alžbety (neskôr matky Alfonzy Márie). Ako predstavená neustále prosí Pána,
„aby dostala potrebné svetlo pre plnenie svojich povinností.“ Farár Reichard vo svojich
spisoch zdôrazňuje dôverné rozhovory, ktoré matka Alfonza Mária neustále vedie
s Pánom: „Pri každej záležitosti, ktorú rieši, prosí o Božiu pomoc a predkladá to ako
svoju osobnú prosbu. Ukazuje mu svoju slabosť a nevedomosť...“ Keď má prijímať
návštevníkov, usmerňovať postulantky, či niečo riešiť v kláštore, hovorí svojmu
Božskému Ženíchovi s odvahou: „Môj milý Ježiš, urob to ty sám! Vieš, že nič
nedokážem. Je to tvoja záležitosť!“ Poučenia sestrám a novickám sú plné nabádania
k dôvere a nádeji: „Všetku svoju dôveru vložte do Božieho milosrdenstva a zásluh
Ježiša Krista, nášho Božského Vykupiteľa.“ Iste poznáme viaceré udalosti z jej života
ako bl. Alfonza Mária vkladala nádej plnú dôvery v Boha s prosbou o Boží zásah,
keď sa kláštor nachádzal vo finančnej tiesni. A odpoveď vždy prišla.  

Samotná prosebná modlitba je silným vyjadrením nádeje, keďže spočíva v dôvere,
že Boh môže človeku pomôcť a dať mu milosti prichádzajúceho Božieho kráľovstva.      

To čo blahoslavená Alfonza Mária na svojej dlhej ceste duchovného života spoznala
ako podstatné, totiž pripodobniť sa Ježišovi a byť preniknutá jeho Duchom, to odporúča
aj nám, svojim dcéram ako základ našej viery, nádeje a lásky.       

Keď rozprávala o modlitbe, vždy vyjadrovala vnútorné želanie stáť pred Ježišom
a „jeho meno celý deň zvelebovať a chváliť.“ A toto posolstvo jej vnútorného postoja
zveruje aj nám, sestrám Božského Vykupiteľa.

Ústrednou časťou Prvých pravidiel je vyjadrenie: „Duch Dcér Božského Vykupiteľa
musí byť Duchom Ježiša Krista, ich Boha a vzoru. Podľa tohto vzoru musia členky rehole
usporiadať svoj vonkajší a vnútorný život. Áno, Duch Ježiša ich má neustále
a tak mocne oživovať, že sa prejaví v celom ich vonkajšom bytí, a aby – ako hovorí apoštol
– sa Ježišov život prejavil v ich smrteľnom tele“ (porov. 2  Kor 4, 11). 

Iste, tento text formuloval farár Reichard, ale iste vieme, že všetky výpovede matky
Alfonzy Márie vždy verne reprodukoval. Je nemysliteľné, aby práve v tomto bode
nezohľadnil rozhovory, ktoré viedol s matkou Alfonzou Máriou vzhľadom na založenie
novej kongregácie. Je tiež nepredstaviteľné, aby sa vzdialil od toho, čo dosiaľ tvorilo
podstatu duchovnej skúsenosti matky Alfonzy Márie, ktorej duchovnú cestu tak
starostlivo sledoval.

A keď hovoríme o čnosti nádeje blahoslavenej Alfonzy Márie, môžeme tvrdiť, že základom
jej nádeje bol Boh, ktorý má ľudskú tvár a ktorý miluje ľudí až do krajnosti. Prednostné
miesto v jej srdci mali chudobní, chorí, opustení a všetci, čo potrebovali akúkoľvek pomoc.
A práve toto chcela matka Alfonza Mária ukázať svojim životom aj nám, svedčiac, že
Božie kráľovstvo je tam, kde je Boh milovaný a kde nás zasahuje jeho láska, kde my
zakúšame jeho lásku a kde my tú lásku opätujeme. Je to Ježiš Kristus a jeho láska,
preukázaná cez obetu kríža za každého človeka.

Blahoslavená Alfonza Mária nám nie iba hovorí, ale aj ukazuje, ako sa máme
pripodobňovať Ježišovi. Nemôžeme sa držať výlučne prvého zmyslu ľudského
napodobňovania, totiž, „ísť cestou Krista“ alebo „nasledovať príklad Krista“.
Mohli by sme sa dostať do nebezpečenstva, že sa uspokojíme s vonkajším vzťahom
medzi Ježišom a tými, ktorí sa ho usilujú napodobňovať alebo nasledovať.
Text prechádza cez matériu zmyslu a hovorí, že Sestry Božského Vykupiteľa
„podľa tohto vzoru musia usporiadať svoj vonkajší a vnútorný život.“. Ide pritom o to,
aby formovali duchovný život podľa života Ježiša Krista a v súlade s tým spôsobom
života a jednania Ježiša žili, a pritom boli s ním úzko spojené. Text pokračuje
a prechádza vo vlastnom slova zmysle k mystickej úrovni: „Duch Ježiša ich má neustále
a tak mocne oživovať, že sa prejaví v celom ich vonkajšom bytí, a aby – ako hovorí
apoštol – sa Ježišov život prejavil v ich smrteľnom tele.“ Duch Kristov sa tak stáva
aktívnym základom duchovného života, správania a konania. V tomto zmysle stojí
citát z Gal 2, 20 v plnej harmónii s touto predstavou: „Už nežijem ja, ale vo mne žije
Kristus.“ Možno to vyjadriť nasledovným spôsobom: Už to nie je môj duch,
ktorý ma preniká, ale Duch Krista, ktorý ma preniká. Už to nie je môj duch, ktorý
preniká moje konanie, ale Duch Kristov preniká moje konanie. Jednota v Kristovi
vychádza z toho, že Dcéry Božského Vykupiteľa žijú v Ježišovi Kristovi, a že Ježiš
Kristus žije (a koná) v nich.

Pravými hviezdami nášho života sú ľudia, ktorí dokázali správne žiť. Oni sú svetlami
nádeje. Jednou z nich je aj žena svetla (ako ju nazýva prof. Winling),
blahoslavená Alfonza Mária. Prečo by sme nimi, svetlami nádeje, nemohli byť aj my? 

Pramene (okrem uvedených):
Raymond Winling, Žena svetla
Raymond Winling, Prednáška sestrám na Generálnej kapitule 2006 v Oberbronne