Založenie kongregácie
Dejiny
Kongregáciu sestier Božského Vykupiteľa založila Alžbeta Eppingerová, blahoslavená matka Alfonza Mária, 28. augusta 1849 v kúpeľnom meste Niederbronn, v Alsasku, vo východnom Francúzsku.
Zakladateľka žila od svojho detstva v hlbokom spojení s Bohom. Matka Alfonza Mária cítila celým svojím bytím, že je Bohom prijatá a ním milovaná so všetkými ľuďmi. Bola hlboko preniknutá tajomstvom vykúpenia.
Vedená Duchom Svätým sa cítila byť povolaná spolu so svojimi sestrami čeliť núdzi svojej doby a mnohorakými službami pomáhať ľuďom, zvlášť chudobným a chorým. Chcela dať všetkým ľuďom zakúsiť vykupiteľskú Božiu lásku a darovať im nádej. Ustarostená o spásu človeka sa usilovala spolu so svojimi sestrami v Ježišovom Duchu ošetrovať chorých v ich domovoch, podporovať chudobných, starať sa o deti, opatrovať ich a vyučovať, bezmocným byť na pomoci a prijať tých, o ktorých sa nikto nestará.
To všetko robila v duchu slov Svätého písma: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
Niederbronn, Francúzsko
Kláštorík (Niederbronn) 1840
a novostavba z roku 1852
Kongregácia
Čím viac kongregácia rástla, tým viac sestier pribúdalo do spoločenstva. O sestrách sa rozšíril dobrý chýr a narastal o ne záujem. Tak prosili biskupi zakladateľku o sestry pre Würzburg, Viedeň a Šopron. Pod vplyvom doby a miestnych pomerov sa tak vyvinuli viaceré kongregácie, ktoré dodnes žijú spiritualitu matky Alfonzy Márie.
Naše rehoľné spoločenstvo sa od roku 1867 stalo samostatnou kongregáciou s materským domom v Šoprone, v diecéze Györ, Maďarsko. Kvôli politickej situácii v Maďarsku bolo od roku 1955 sídlo generálneho vedenia v Ríme. Od roku 2019 sídli generálne vedenie v Eisenstadte/Rakúsko. Duchovné spojenie a dobré vzťahy medzi sestrami kongregácií, ktoré vznikli zo založenia v Niederbronne, jestvujú aj dnes a stále viac sa prehlbujú.
Priebeh vývoja našej kongregácie
Biskup z Györ (Raab), Ján Šimor, spoznal Niederbronnské sestry cez kardinála Rauschera. Sestry vo Viedni pôsobili od roku 1857. V roku 1863 prosil o sestry pre mesto Šopron (Ödenburg).
Dňa 19. mája 1863 prišli štyri sestry do Šopronu, kde bývali v biskupskom dome. Sr. Basilissa Gürtler bola prvou predstavenou. Úlohou sestier bola starostlivosť o opustených chorých, deti a výchova sirôt.
V máji 1865 navštívila matka Alfonza Mária svoje sestry v Šoprone. Bola to pre ne veľká radosť, pretože tieto sestry mali noviciát ešte pri matke Alfonze Márii v Niederbronne. Keďže priestory pre tak veľký počet sirôt nestačili, sestry od 31. 5. 1866 získali dom „za hradbami“, ktorý zostal až do roku 1950 materským domom kongregácie. Dekrétom z 13. júna 1867 vyhlásil biskup Šimor šopronský dom za nezávislý a postavil ho pod svoju právomoc. Týmto sa začal samostatný vývoj kongregácie.
V roku 1871 malo spoločenstvo v Šoprone 26 sestier. Sestry ošetrovali chorých v ich domoch, starali sa o deti, zvlášť sa venovali výchove sirôt. Zavedením povinnej školskej dochádzky v Rakúsko-uhorskej monarchii (1868) začali sestry s vyučovaním chudobných detí v školách, predovšetkým na dedinách.
Ján Šimor, Győrsky biskup
Za prvú generálnu predstavenú kongregácie bola v roku 1874 zvolená sr. Evergilla Gossi. Počas jej úradu bolo založených prvých osem rehoľných domov. V roku 1885 bola za generálnu predstavenú zvolená sestra Stanislaa Steinmayer. V jej úradnom období do roku 1921 sa kongregácia viditeľne rozvíjala. Za jej pôsobenia bolo založených 43 rehoľných domov. V rokoch 1886-1887 bol postavený materský kostol a rozšírený materský dom. Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie mala kongregácia rehoľné domy v štyroch rôznych štátoch a od roku 1912 začali sestry pôsobiť aj v Spojených štátoch amerických. V čase prvej svetovej vojny boli vo viacerých školách vojnové lazarety a v materskom dome bola zriadená nemocnica červeného kríža, kde bolo ošetrených veľa zranených vojakov.
Materský dom s kostolom v Šoproni
Pre nové štátne hranice po prvej svetovej vojne bolo nevyhnutné zriadiť provincie. V roku 1921 bola zvolená za novú generálnu predstavenú sr. Bonaventúra Maurer a v úrade zostala do roku 1939. Pripravovala zriadenie provincií a usilovala sa o ďalší rozvoj kongregácie.
V roku 1924 potvrdila Kongregácia pre rehoľníkov v Ríme zriadenie nasledujúcich provincií:
- Maďarská provincia s Materským domom v Šoprone/Ödenburg, generalát
- Rakúska provincia s provinciálnym domom v Eisenstadte
- Slovenská provincia s provinciálnym domom v Nových Zámkoch
- Americká provincia s provinciálnym domom v Elizabeth, Pennsylvania.
V Juhoslávii mala kongregácia 2 domy s 30 sestrami, tieto boli neskôr zrušené. V roku 1925 mala
kongregácia 4 provincie, 622 sestier, 73 noviciek a 62 rehoľných domov.
Maďarská provincia
Po zriadení provincií pokračovala Maďarská provincia vo svojej činnosti s 301 sestrami a 30 novickami v 35 rehoľných domoch.
Počas úradného obdobia sr. Bonaventúry boli vystavané dve veľké školské budovy:
- Dom sv. Jozefa v Šoprone (1927), kde bol Pedagogický inštitút pre učiteľky materských škôl, Obchodná akadémia a Priemyselná škola
- Gymnázium sv. Margity v Budapešti (1931 – 1932). Ku gymnáziu patril aj internát pre 150 žiačok.
Gymnázium sv. Margity v Budapešti
V roku 1939 generálna kapitula zvolila sr. Berchmanu Berghofer za generálnu predstavenú. Jej úradné obdobie v rokoch 1939 – 1948 bolo zatienené druhou svetovou vojnou a biedou povojnových čias. V roku 1946 otvorila provincia v dome sv. Anny v Budapešti dvojročnú školu s internátom pre ošetrovateľky. V čase vojny sa sestry v Maďarsku nemohli venovať svojim úlohám a povinnostiam. Zvlášť v posledných rokoch vojny sa bombardovaním veľa zničilo. V roku 1948 mala Maďarská provincia 1175 sestier; pôsobili v nemocniciach, klinikách, sanatóriách, školách a v materských školách.
V roku 1948 zvolila generálna kapitula za generálnu predstavenú sr. Archangelu Flettner, ktorá zostala v úrade až do roku 1975. V roku 1948 boli všetky cirkevné a súkromné školy poštátnené a všetky rehoľné domy zrušené. Od roku 1950 bolo sestrám zakázané verejné pôsobenie. Od 31. decembra 1950 žili všetky sestry Maďarskej provincie roztrúsené. Za ťažkých politických podmienok sa museli samé postarať o svoje živobytie. Veľa sestier bolo internovaných, patrila k ním aj generálna predstavená sr. Archangela.
Počas komunistického režimu žili sestry po dve alebo tri spolu v jednom byte. Mnohé pracovali vo fabrikách, v technických oblastiach, v laboratóriách a ako ošetrovateľky. Život v provincii bol organizovaný podľa oblastí, boli tzv. vedúce, s ktorými generálna predstavená za ťažkých okolností udržiavala kontakt. Kvôli bezvýchodiskovej politickej situácii boli sestry poslané do slobodného sveta a sr. Geraldine Galavits, delegovaná generálnou predstavenou, bola poverená zriadiť generálny dom v Ríme. Za veľkých ťažkosti bol v Ríme postavený generalát a pútnický dom.
Generálny dom v Ríme, 1975
Pútnicky dom „Villa Mater Redemptoris“ v Ríme
Sídlo Maďarskej viceprovincie v Linzi
Na generálnej kapitule v Ríme v roku 1964 bola za generálnu vikárku zvolená sr. Geraldine Galavits.
Táto kapitula sa rozhodla založiť zo sestier Maďarskej provincie, ktoré žijú v slobodnom svete, Maďarskú viceprovinciu. Uskutočnilo sa to v roku 1966. Sídlom viceprovincie sa stal Rím, neskôr bolo sídlo premiestnené do Linzu v Rakúsku.
Kongregácia pre rehoľníkov v roku 1975 poverila generálnu kapitulu, ktorá sa konala v Ríme, zvoliť novú generálnu predstavenú. Za generálnu predstavenú bola zvolená sr. Donata Koppi z Rakúskej provincie. Schwester Archangela sa stala provinciálnou predstavenou Maďarskej provincie. V roku 1989 padol v Maďarsku totalitný režim. S nemalými ťažkosťami sa začína normalizácia. V roku 1990 sa Maďarská viceprovincia zjednotila s Maďarskou provinciou. Sr. M. Rita Balogh, doterajšia viceprovinciálna predstavená sa stala provinciálnou predstavenou v Maďarskej provincii. Tu na ňu čakali ťažké, ale aj nádejné úlohy nového začiatku a budovania. Ako prvé sa usilovala sr. Rita získať naspäť od štátu budovy provincie, aby spoločenstvá sestier mali kde bývať a mohli začať s apoštolátom.
Slovenská provincia
Flengerov ústav v Nových Zámkoch
Prvý dom kongregácie na Slovensku bol zriadený v roku 1876 v Nových Zámkoch. Sestry sa venovali výchove a vyučovaniu. Až v roku 1899 prevzali sestry ošetrovanie chorých v nemocniciach v Prešove, v Bardejove a v Rožňave. V roku 1918, po prvej svetovej vojne a rozpade Rakúsko-Uhorska, vznikla Československá republika. V dôsledku toho v roku 1924 bola založená Československá provincia s 8 rehoľnými domami. Sídlom provincie bol Flengerov ústav v Nových Zámkoch.
V roku 1930 bol dostavaný vlastný provinciálny dom. V rokoch 1924 – 1939 bolo otvorených ďalších 10 rehoľných domov. V roku 1939 južná časť Slovenska pripadla k Maďarsku, 14 rehoľných domov vrátane provinciálneho domu opäť pripadlo materskému domu v Šoprone. Zostávajúce rehoľné domy na Slovensku museli ísť vlastnou cestou. Kláštor v Spišskej Novej Vsi sa stal provinciálnym domom. Pán daroval provincii veľa povolaní, takže sestry mohli rýchlo preberať nové miesta pôsobenia. V roku 1945 južné Slovensko bolo znova pripojené k Československu. V roku 1950 mala provincia 441 sestier v 36 rehoľných domoch.
Provinciálny dom v Spišskej Novej Vsi
Žiaľ, v roku 1950 sa aj pre Slovenskú provinciu začala dlhá cesta utrpenia, tak ako v ostatných štátoch východného bloku. Sestry museli opustiť všetky školy, internáty, materské školy, detské jasle, neskôr aj všetky nemocnice a odísť do tzv. sústreďovacích kláštorov. Práceschopné sestry museli na štátnych majetkoch vykonávať poľné práce a v zime šiť pre odevné závody. Staršie a choré sestry boli v charitných domovoch pod štátnou kontrolou. Niekoľko rokov museli sestry pracovať vo fabrikách v sudetskej oblasti Čiech. Koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov mohli sestry pracovať len v ústavoch sociálnej starostlivosti pre telesne a duševne postihnutých.
V období od roku 1950 do roku 1968 nesmeli byť do reholí prijímané žiadne novicky. V rokoch 1968 až 1970, v čase „pražskej jari“, boli do kongregácie oficiálne prijaté nové členky. Sestry začali v rôznych oblastiach Slovenska vyučovať náboženstvo. V roku 1973 sa politická situácia zase vyostrila, novoprijaté sestry museli vyzliecť rehoľné šaty, boli strážené a šikanované. Znova bolo zakázané prijímať nové členky. Po roku 1975 provinciálne vedenie riskovalo a za prísne tajných podmienok boli prijímané nové kandidátky. Napriek ťažkej situácii sa usilovala generálna predstavená komunikovať so sestrami a posilňovať ich.
V rokoch 1973 – 1989 bolo do kongregácie tajne prijatých 70 sestier, ktoré teraz „vyšli na verejnosť“. Po „nežnej revolúcii” sa začal 17. novembra 1989 rúcať komunistický režim. V roku 1989 mala provincia 317 sestier. V roku 1990 dostali sestry žijúce v civile rehoľné šaty a začali pôsobiť v nových apoštolských oblastiach provincie: vyučovať náboženstvo, pracovať v nemocniciach, v kňazských seminároch a vo farnostiach. V rokoch 1990 až 2001 vstúpilo do kongregácie veľa sestier. Oduševnenie v nových začiatkoch bolo veľké.
Rakúska provincia
S novým stanovením hraníc po prvej svetovej vojne vznikla v roku 1921 z bývalého západného Maďarska 9. spolková krajina, Burgenland. Vtedy mala kongregácia na území Burgenlandu viaceré rehoľné domy, prvý v Neusiedl am See (1874), zriadený ešte zo Šopronu. Sestry tu otvorili prvú materskú školu v krajine.
V tom čase boli zriadené rehoľné domy aj v Eisenstadte, Steinbergu a v Rechnitzi. Vo všetkých týchto zariadeniach boli sestry činné vo vzdelávacej a výchovnej práci. Vyučovali na rôznych typoch škôl, vychovávali deti v materských školách a v sirotinci. Provinciálne vedenie Rakúskej provincie malo sídlo v Eisenstadte – Margaretinum. Bol to bývalý dom hudby, v ktorom Joseph Haydn (1761-1778) robil skúšky svojich koncertov. V roku 1924 otvorili sestry v Steinbergu učiteľský ústav, ktorý existoval do roku 1938.
Prvý kláštor v Neusiedl am See
Počet sestier a rehoľných domov stále rástol. Rástli aj nové okruhy apoštolátu podľa aktuálnej potreby doby. Od roku 1929 začínajú sestry s ošetrovateľskou prácou v nemocniciach, v domoch dôchodcov a v ošetrovateľských domoch. Pozitívny rozvoj prerušila druhá svetová vojna. Vtedy boli sestry vyhnané zo svojich domov a všetka vyučovacia a výchovná činnosť bola zakázaná. Sestry začali s prácou v administratíve, pri ošetrovaní chorých a pôsobili ako kantorky, či kostolníčky.
Počas siedmich rokov nacizmu upadol aj dorast rehoľných povolaní. Ale v tomto čase núdze a nedostatku zakúsilo veľa ľudí nezištnú a obetavú službu sestier. Po ukončení vojny sa sestry vrátili na poškodené a zničené miesta predchádzajúceho pôsobenia a za tvrdých podmienok začali s rekonštrukciou budov, aby mohli čím skôr znova vyučovať.
Od roku 1945 do 1955 bol Burgenland obsadený Rusmi, ešte stále bola ťažká situácia. Od roku 1955, keď Rakúsko definitívne nadobudlo štátnu nezávislosť, Rakúska provincia zohrávala desiatky rokov dôležitú úlohu „mosta“ pre provincie za „železnou oponou“. Sestry, ktoré prešli cez hranice do Rakúska, tu našli prijatie.
V nemocnici Milosrdných bratov v Grazi Eggenberg začali sestry pôsobiť od roku 1948 a v Salzburgu od roku 1950. Kvôli malým priestorom bol postavený nový provinciálny dom, ktorého stavba bola ukončená v roku 1969. Rehoľné školy v Eisenstadte, v Neusiedl am See a v Steinbergu boli stále rozširované a prestavované. V spolupráci s laickými spolupracovníkmi sa dodnes sestry pokúšajú vykonávať pedagogickú úlohu v kresťanskom duchu, opatrovať starých a chorých, konať pastorálnu úlohu a vnímať núdzu doby.
Americký región
Prvý materský dom v Amerike,
Kláštor sv. Štefana, McKeesport
Na prosbu farára Kalmána Kováča v McKeesport, diecéza Pittsburgh, prišli v roku 1912 prvé sestry zo Šopronu do Ameriky. Svoju činnosť začali predovšetkým pri vysťahovaných maďarských rodinách. Ich úlohou bolo vyučovanie detí, ošetrovanie chorých a spolupráca vo farnostiach, aby zvlášť deťom sprostredkovali Božie kráľovstvo. Sestry vyučovali v Elizabeth, North Braddock, Allegheny, Homestead, Daisytown a v Pittsburghu.
Pole pôsobnosti bolo stále väčšie, bolo by potrebných viac sestier z Maďarska. Kvôli prvej svetovej vojne však nebola možná žiadna komunikácia s Európou. Až v roku 1920 odcestovala predstavená, sr. Sabina, do Šopronu a vrátila sa v roku 1921 spolu s 13 sestrami. Takto mohli sestry otvoriť ďalšie rehoľné domy: vo Philadelphii, v Hazelwoode a Tolede, Ohio. V roku 1926 získali sestry v Elizabeth v Pennsylvánii pozemok s menším domom, ktorý slúžil ako provinciálny dom. Tento dom po krátkom čase rozšírili a prestavali, aby lepšie vyhovoval ich potrebám.
Villa Teresa, v Darby
Aj v iných štátoch vznikali nové domy ako v New Yorku a Ohio. Sestry prevzali ďalšie školy a nemocnice. Tak sa rozšírilo malé dielo veľkých vzdialeností. V roku 1933 získala Americká provincia uznanie právnickej osoby.
V roku 1936 kúpila provincia v Darby dom s veľkým parkom. Budova bola adaptovaná na sirotinec a neskoršie na domov dôchodcov.
Počet anglicky hovoriacich sestier stále stúpal, takže od roku 1943 mohli mať sestry duchovné cvičenia už aj v anglickom jazyku. Od roku 1948 do roku 1955 prišli z Európy do Ameriky viaceré maďarské sestry. V rokoch 1959 až 1961 bol v Elizabeth postavený nový provinciálny dom s veľkou kaplnkou.
V roku 1964 mala provincia 131 sestier, 12 noviciek a 2 postulantky. V pedagogickej činnosti, vo vyučovaní náboženstva vo farnostiach, v ošetrovaní chorých v domovoch dôchodcov a v nemocniciach uskutočňovali sestry svoju službu ľudom v duchu blahoslavenej Alfonzy Márie. Po Druhom vatikánskom koncile upadla Americká provincia do hlbokej krízy. Niekoľko sestier opustilo spoločenstvo.
Na Generálnej kapitule 2011 bola zmenená štruktúra provincie na región. Dnes je pre americké sestry najdôležitejšou činnosťou apoštolát modlitby, čo berú veľmi zodpovedne, a modlia sa za všetkých, ktorí sa nachádzajú v rôznej núdzi. Spoločne s laickými členmi a dobrodincami sú kvasom svojím životom.
Dodatok
Zo založenia matkou Alfonzou Máriou Eppingerovou sa vyvinuli viaceré kongregácie, v súčasnosti existujú tri. Všetky tri kongregácie, ktoré vznikli z jedného základu, žijú charizmou z duchovného dedičstva matky Alfonzy Márie, sú navzájom prepojené a dobre spolupracujú. Všetky sa tešíme tomu, že naša zakladateľka, matka Alfonza Mária Eppingerová, bola 9. septembra 2018 v štrasburskej katedrále blahorečená. O blahorečení sa môžete viac dozvedieť na:
http://www.alfonza-maria-eppinger.com/
Generálna kapitula 2017 svojimi rozhodnutiami a odporúčaniami poverila generálne vedenie úlohami, ktoré majú napĺňať v nasledujúcich 6 rokoch. Jednou z týchto úloh bolo aj premiestnenie sídla Generalátu a predaj generálneho domu v Ríme na Via del Casale Piombino 14. Dňa 27. apríla 2019 sa Generalát presťahoval z Ríma do Eisenstadtu / Rakúsko.